Čo znamenala Brettonwoodská dohoda a akú rolu hralo zlato v Brettowoodskom systéme? Na tieto otázky sa pozrieme v tomto článku.
Už počas druhej svetovej vojny bolo jasné, že po skončení vojenských konfliktov bude potrebný nový medzinárodný systém, ktorý postupne nahradí zlatý štandard. Jeho návrh bol vypracovaný na konferencii v Bretton Woods v USA v roku 1944. Politická a ekonomická dominancia USA si vyžadovala, aby bol dolár stredobodom takéhoto systému. Po chaose medzivojnového obdobia sa objavila túžba po stabilite, pričom pevné výmenné kurzy sa považovali za nevyhnutné pre obchod, ale aj po väčšej flexibilite, než poskytoval tradičný zlatý štandard. Brettonwoodsky systém bol zostavený a fixoval dolár k zlatu pri súčasnej parite 35 USD za uncu, zatiaľ čo všetky ostatné meny mali fixné, ale upraviteľné výmenné kurzy k doláru. Na rozdiel od klasického zlatého štandardu boli kapitálové kontroly povolené, aby vládam umožnila stimulovať svoje ekonomiky bez toho, aby trpeli sankciami finančného trhu.
Počas éry Brettonwoodského systému svetová ekonomika rapídne rástla. Keynesiánska hospodárska politika umožnila vládam tlmiť ekonomické výkyvy a recesie boli vo všeobecnosti malé. Isté problémy sa však začali prejavovať v 60. rokoch 20. storočia. Pretrvávajúca, aj keď nízka globálna inflácia spôsobila, že cena zlata bola v reálnych hodnotách príliš nízka. Chronický obchodný deficit USA odčerpal americké zlaté rezervy, no voči myšlienke devalvácie dolára voči zlatu bol značný odpor; v každom prípade by si to vyžadovalo dohodu medzi krajinami s prebytkom, aby zvýšili svoje výmenné kurzy voči doláru, aby sa dosiahla potrebná úprava. Tempo hospodárskeho rastu medzitým znamenalo, že úroveň medzinárodných rezerv sa vo všeobecnosti stala nedostatočnou; vynález „zvláštneho práva čerpania“ tento problém taktiež nevyriešil. Kým kapitálové kontroly stále pretrvávali, koncom 60. rokov boli podstatne slabšie ako na začiatku 50. rokov, čím sa zvýšili vyhliadky na únik kapitálu z mien, ktoré boli vnímané ako slabé, alebo na špekulácie proti nim.
V roku 1961 vznikol London Gold Pool. Osem krajín spojilo svoje zlaté rezervy, aby ochránili stanovený štandard 35 USD za uncu a zabránili rastu ceny zlata. Chvíľu to fungovalo, ale začali sa objavovať ťažkosti. V marci 1968 bol zavedený dvojúrovňový trh so zlatom s voľne fungujúcim súkromným trhom a oficiálnymi transakciami s pevnou paritou. Dvojúrovňový systém bol vo svojej podstate krehký. Problém amerického deficitu zostal a zintenzívnil sa. So zintenzívnením špekulácií voči doláru sa ostatné centrálne banky čoraz viac zdráhali prijať doláre na vyrovnanie; situácia sa stala neudržateľnou. Nakoniec v auguste 1971 prezident Nixon oznámil, že USA ukončia konvertibilitu dolára na zlato na požiadanie pre centrálne banky iných krajín. Brettonwoodsky systém sa zrútil a zlato sa voľne obchodovalo na svetových trhoch.
Výhody
Hlavnou výhodou Brettonwoodského systému bola minimalizácia volatility medzinárodného výmenného kurzu, čo pomohlo medzinárodným obchodným vzťahom. Väčšia stabilita výmeny cudzích mien bola tiež faktorom úspešnej podpory úverov a grantov na medzinárodnej úrovni od Svetovej banky. Ďalším prínosom tejto dohody bolo formovanie niekoľkých svetových inštitúcií ktoré fungujú dodnes ako Medzinárodný menový fond a Svetová banka.
Nevýhody
Jednou z hlavných nevýhod Brettonwoodského systému týkajúceho sa zlata bola inherentná zraniteľnosť viazania mien na pevnú hodnotu zlata. Keď krajiny nahromadili viac dolárových rezerv, mohli požadovať konverziu týchto dolárov na zlato. To viedlo k vyčerpaniu zlatých rezerv Spojených štátov, najmä keď sa deficity zvýšili v dôsledku výdavkov na vojnu vo Vietname a sociálne programy. Nakoniec tento únik zlata ohrozil stabilitu celého systému, čo vyvrcholilo rozhodnutím prezidenta Nixona v roku 1971 pozastaviť konvertibilitu amerického dolára na zlato, čím sa fakticky ukončil Bretton-Woods systém a prešiel na systém plávajúceho výmenného kurzu. Dnes je svet z týchto udalostí poučený a centrálne banky každoročne dbajú na zvyšovanie ich zásob zlata.
